Vedia školy, čo naozaj chcú?

Autor: Ladislav Baranyai | 14.9.2012 o 13:19 | (upravené 14.9.2012 o 13:26) Karma článku: 9,16 | Prečítané:  884x

Konečne sú na spoločenskej scéne naše učiteľky. Btw - nehovorím „učitelia“, ako sa zvyčajne hovorí, lebo by to bolo kamuflážou toho, čomu sa začína venovať pozornosť. Najmä naše základné školy sú viac svetom žien ako mužov. Oni sú v nich len stopovým prvkom.

Platy, o ktoré dnes ide, sú naozaj len okrajom. Súhlasím s Bélikom z 9-tej A, že 10% naše školstvo nezmení. Situácia v školstve sa môže začať meniť až potom, keď sa odvážime pozrieť na to, čo sa skrýva pod povrchom. Je jasné, že médiá čakajú až na erupcie, konfrontácie a patologické efekty.

Kto sa teda pozrie pod povrch, zistí, že naše školstvo ešte stále neprešlo systémovou reformou. Za viac ako dve desaťročia sa podstatne zmenil svet, zmenili sa deti, avšak škola v školskom systéme zostala takmer rovnaká. Teda pod systémovým tlakom zhora, málo svojprávna a nie partnerská.

Ak sa stali základom fínskeho úspechu vo vzdelávaní spoločenský konsenzus, prestíž profesie pedagóga a dôvera, tak naše „úspechy“ kula nesystémovosť, direktívnosť, ale najmä apatia spoločnosti. No mohli by sme prirátať ďalšie „bonusy“ pre ambicióznych a rozmýšľajúcich mužov „valiacich sa“ do školstva.

Svet sa menil, ale škola vzdorovala. Práve preto sa zmenilo spoločenské postavenie učiteľky. Systém z nej urobil „exota“ – reprezentantku toho, čo už dnes nefunguje – súčasť školského kolosu, ktorý nie a nie „otočiť“. Odniesla si to, samozrejme, ešte viac ako ocenenie jej práce, jej autorita.

Mnohí žiaci ani rodičia jej autoritu už dlho neprijímajú ako hotovú vec. Veď v porovnaní s klientom (žiakom/rodičom) a vo vzťahu k mechanizmom riadenia školstva, je učiteľka obyčajný chudák. Jej malou "útechou" môže byť to, že spolu s ňou škoduje aj spoločnosť a žiak.

Zato čím menej je uznaná, tým viac je kontrolovaná - či už zo strany žiakov, rodičov alebo inštitúcií. Každá učiteľka dnes vie, ako ľahko sa môže vďaka usilovným žiakom so svojimi „výkonmi“ dostať na web a získať reklamu, o akú iste nestojí.

Ak bola učiteľka v minulosti spoľahlivou doručovateľkou minulého poznania (tradície), tak dnes má okrem toho držať krok s rýchlo sa rozvíjajúcim svetom technológií. A očakáva sa od nej, že dobre pripraví rodičmi nevychovávané deti na to, čo ešte len príde.

Jej ťažkosť reagovať na všetky tieto očakávania a požiadavky jej „uľahčujú“ rôzne formy vzdelávania a stále nové vyhlášky a zákony padajúce plným priehrštím zhora. Takže žiačka medzi žiakmi, zbierajúca kreditné včielky, sama sediaca v prvej lavici a napriek tomu často potrebujúca, aby jej našepkali, aký má zmysel všetko to, čo pod tlakom nesmrteľného systému robí.

Nie každá z učiteliek je schopná túto novú situáciu akceptovať a svoju rolu meniť – z učiteľky, ktorá bola spokojná, lebo sa zmysluplne dávala deťom, stať sa žiačkou, ktorá sa stále učí, ako simultánne zvládnuť rastúce počty detí s poruchou pozornosti a hyperaktivitou, technologický boom a kultúrny prevrat súčasného sveta.

Je pravda, máme veľmi schopné ženy. Preto možno čakať, že ak učiteľky za niečo stoja, mali by vedieť na toto vnútorné zrútenie klasického pedagogického sveta inteligentne reagovať. Mali by vedieť povedať, že toto všetko, čo sa od nich očakáva, sa takýmto spôsobom – v takejto kultúre a systéme školstva – robiť nedá.

Mali by to vedieť, no z druhej strany sa musíme pýtať, či je férové nechať ženy vo veci, ktorá sa týka nás všetkých, samé? Lebo koho učiteľky aspoň trochu naučili čítať s porozumením, vie, že v školstve nejde len o ne, ale ide o našu spoločnú a zvládnuteľnú budúcnosť.

Ak má mať naša krajina nejakú šancu v tom, čo nás v EÚ (európskom úpadku?) čaká, chce to trochu spoločne rozmýšľať a vyvíjať presne cielený tlak. Aspoň tí, ktorým na budúcnosti vlastných detí záleží. Iba tak tu môže byť nádej, že situácia, aká dnes vládne v školstve a v spoločnosti, sa začne meniť – a to nielen na povrchu (zvýšením platov), ale v samotných princípoch.

Tak ako žiak napreduje vtedy, keď rastie jeho ambícia, odvaha a záujem prevziať za svoju prípravu do života viac zodpovednosti, tak napredujú aj školy.

Preto ten, komu ide o podstatu, sa bude pýtať:

- či náš súčasný školský systém podporuje školy v tom, aby mali ambíciu, odvahu a záujem prevziať viac zodpovednosti za spôsob akým naplnia svoje poslanie;

- či im dáva možnosť a finančné prostriedky voliť si cestu a aj netradičné formy svojho rozvoja;

- či inštitúcie a orgány ministerstva zaujímajú vo vzťahu ku školám jasnú pozíciu služby a podpory, a hľadajú cesty ako im pomôcť;

- alebo či skôr vystupujú z pozície moci a pripravujú nové nástroje vonkajšieho tlaku obmedzujúce tvorivosť a zdravú autonómnosť škôl.

Ak nebude mať o inú kultúru školy záujem v prvom rade rodič, systém sa sám nezmení. Lebo teraz, keď hore nevedia ako ďalej, je tu naozaj šanca. Ak nie sme spokojní - a už by bolo načase, stačí len vedieť, čo chceme a SMEROM nahor vyvíjať presne cielený tlak.

(zajtra pokračovanie)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?