13/9 - Prvé učiteľské povstanie

Autor: Ladislav Baranyai | 15.9.2012 o 8:59 | (upravené 15.9.2012 o 9:45) Karma článku: 13,06 | Prečítané:  429x

Ak prvým problémom nášho školstva nie je nedostatok financií, tak potom čo?       Nemohlo by to byť akceptovanie polarity a nerovnováhy rozloženia moci a z toho vyplývajúci „systémový“ strach?

Akceptovanie „nadvlády" tých, ktorí nás zhora riadia a kontrolujú, je súčasne akceptovaním našej vlastnej bezmocnosti.

A keď bezmocnosti, tak potom aj znásobením nášho strachu.

Z pohľadu tejto hypotézy by malo mať „prvé učiteľské povstanie" nepochybne liečivé účinky.

80% učiteľov jednoducho, ale demonštratívne „neprišlo do školy".

Povedali svoje „NIE"!

Ale aj to možno zo strachu, že budú mať 300-eurové dôchodky, nuž, ktovie...

Strachu sa v školstve mimoriadne darí.

Stačí pár príkladov:

- strach urobiť zmenu v tom, čo ešte ako tak funguje,

- strach z nízkeho počtu žiakov,

- strach z vyschnutia finančných zdrojov,

- strach zo sťažností „silných" rodičov,

- strach z porušenia obludnej legislatívy,

- strach z nezmyselných zápisov počas hospitácií a inšpekcií („čo si zasa nájdu"),

- strach prezentovať sa na verejnosti ako učiteľ,

- strach o miesto v čase blížiaceho sa zatvárania nadbytočných škôl,

- strach odskočiť si počas malej prestávky na toaletu,

- strach skúšať nové prístupy a samostatne uvažovať,

- strach z agresívneho správania žiakov,

- strach z výsmechu,

- strach zo slabých výsledkov žiakov,

- strach, že sa niekomu niečo stane v čase vyučovania,

- strach prevziať zodpovednosť za rozvoj školy,

- a x ďalších foriem strachu (každý z nás by vedel pokračovať).

Ak je v našom školstve toľko foriem strachu, prečo tu chýba - možno jediný legitímny strach - strach o našu budúcu demokraciu, prosperitu a sociálnu súdržnosť? Naozaj musí celá krajina padnúť na hubu (a potom sa desaťročia ťažko dvíhať), aby sme si uvedomili, že cesta, ktorou sme dovolili nášmu školstvu ísť, k cieľu nevedie?

Ak toto povstanie skončí vnútorným oslobodením učiteľa a nárastom odvahy rozmýšľať o tom, čo jemu a jeho škole (a teda aj deťom, čo chodia do školy) naozaj prospeje, a odvahou hovoriť o tom vecne s rodičmi, tak potom je to veľké víťazstvo a práve sme sa odrazili od dna...

Alebo som naivný, keď stále verím, že ľudia, ktorých v školách stretám, sú schopní rozumne uvažovať, dohodnúť sa a robiť svoj svet - školu - a vlastne aj náš svet - lebo škola do nášho sveta ešte patrí - skutočne lepším, zmysluplnejším a krajším?

Je pravda, ešte tu chýbajú rodičia...

Ale ak učitelia zmobilizovali seba, snáď už nájdu spôsob, ako pomôcť povstať aj slabším rodičom...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?