13/9 - Prvé učiteľské povstanie

Autor: Ladislav Baranyai | 15.9.2012 o 8:59 | (upravené 15.9.2012 o 9:45) Karma článku: 13,06 | Prečítané:  436x

Ak prvým problémom nášho školstva nie je nedostatok financií, tak potom čo?       Nemohlo by to byť akceptovanie polarity a nerovnováhy rozloženia moci a z toho vyplývajúci „systémový“ strach?

Akceptovanie „nadvlády" tých, ktorí nás zhora riadia a kontrolujú, je súčasne akceptovaním našej vlastnej bezmocnosti.

A keď bezmocnosti, tak potom aj znásobením nášho strachu.

Z pohľadu tejto hypotézy by malo mať „prvé učiteľské povstanie" nepochybne liečivé účinky.

80% učiteľov jednoducho, ale demonštratívne „neprišlo do školy".

Povedali svoje „NIE"!

Ale aj to možno zo strachu, že budú mať 300-eurové dôchodky, nuž, ktovie...

Strachu sa v školstve mimoriadne darí.

Stačí pár príkladov:

- strach urobiť zmenu v tom, čo ešte ako tak funguje,

- strach z nízkeho počtu žiakov,

- strach z vyschnutia finančných zdrojov,

- strach zo sťažností „silných" rodičov,

- strach z porušenia obludnej legislatívy,

- strach z nezmyselných zápisov počas hospitácií a inšpekcií („čo si zasa nájdu"),

- strach prezentovať sa na verejnosti ako učiteľ,

- strach o miesto v čase blížiaceho sa zatvárania nadbytočných škôl,

- strach odskočiť si počas malej prestávky na toaletu,

- strach skúšať nové prístupy a samostatne uvažovať,

- strach z agresívneho správania žiakov,

- strach z výsmechu,

- strach zo slabých výsledkov žiakov,

- strach, že sa niekomu niečo stane v čase vyučovania,

- strach prevziať zodpovednosť za rozvoj školy,

- a x ďalších foriem strachu (každý z nás by vedel pokračovať).

Ak je v našom školstve toľko foriem strachu, prečo tu chýba - možno jediný legitímny strach - strach o našu budúcu demokraciu, prosperitu a sociálnu súdržnosť? Naozaj musí celá krajina padnúť na hubu (a potom sa desaťročia ťažko dvíhať), aby sme si uvedomili, že cesta, ktorou sme dovolili nášmu školstvu ísť, k cieľu nevedie?

Ak toto povstanie skončí vnútorným oslobodením učiteľa a nárastom odvahy rozmýšľať o tom, čo jemu a jeho škole (a teda aj deťom, čo chodia do školy) naozaj prospeje, a odvahou hovoriť o tom vecne s rodičmi, tak potom je to veľké víťazstvo a práve sme sa odrazili od dna...

Alebo som naivný, keď stále verím, že ľudia, ktorých v školách stretám, sú schopní rozumne uvažovať, dohodnúť sa a robiť svoj svet - školu - a vlastne aj náš svet - lebo škola do nášho sveta ešte patrí - skutočne lepším, zmysluplnejším a krajším?

Je pravda, ešte tu chýbajú rodičia...

Ale ak učitelia zmobilizovali seba, snáď už nájdu spôsob, ako pomôcť povstať aj slabším rodičom...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Pixar nikdy nedobehneme, ale máme iné prednosti, hovorí autorka Lichožrútov

Drž sa ľudí, ale drž sa od nich ďalej! Pravidlo jeden pre ponožkožrúta.

ŠPORT

Predviedol sólo od polovice ihriska. Weiss strelil v Katare krásny gól

Slovenský reprezentant strelil svoj desiaty gól v prebiehajúcej sezóne a patrí k najlepším kanonierom súťaže.

KOMENTÁRE

Ktorý Boh mohol toto dopustiť? (Píše Michal Havran)

Súčasná politická teológia opustila aristokratické predstavy o politickom mesiášovi.


Už ste čítali?